4. ročník 1/

13. září 2016 v 10:49 | Jeffa |  Moje meno je Kelly

Už sú to veky čo som pridala nejakú kapitolu a to som popravde mala jednu celú napísanú už v počítači. Takže som ju pridávam teraz a popri varení píšem ďalšiu. Užite si ju a zanechajte komentár :)
Jeffa



4. ročník (1993)

Tohtoročná cesta na vlakovú stanicu 9 a ¾ bola náročnejšia než tie predchádzajúce. A to z jediného dôvodu - tento rok som išla sama. Rodičia dnes museli nutne ísť na Ministerstvo, ale prečo konkrétne to už neviem.


Takže som sa vybrala na vlakovú stanicu autobusom. Muklovia na mňa trochu divne pozerali, hlavne keď som vytlačila ten môj veľký kufor až na sedačku. Drak, moja verná mačka, mňaukala celú cestu akoby volala všetky svoje známosti, ktoré získala počas prázdnin.

Na radosť všetkých cestujúcich som vystúpila na zástavke vlakovej stanici King´s Cross, vybrala som si jeden vozík, kde som naložila svoju batožinu a pobrala som sa smerom k nástupišti 9 a ¾ . Cez stenu som prebehla so zavretými očami a tým pádom som aj narazila do nejakého teplého tela. Rýchlo som sa začala ospravedlňovať a keď som sa pozrela naosobu, do ktorej som narazila, nestačila som sa diviť. Nebol to nikto známy, ale neznámy študent, ktorý bol odo mňa o hlavu vyšší.

Keď som sa už asi po stý ospravedlňovala, zavrčal na mňa, že je to v poriadku, tak nech s tým už prestanem. Zmĺkla som, on odišiel bez ďalšieho slova. Kto to bol a do akej fakulty chodí to netuším, ale možno si ho cez školu všimnem.


Na nástupišti som nevidela žiadneho svojho priateľa a preto som sa vybrala do vlaku, kde som našla voľné kupé. Pohodlne som sa usadila a keď som sa pozrela von oknom, videla som známu farbu vlasou - ryšavé. Pani Weasleyová sa lúčila akurát s dvojčatami, potom sa sklonila k svojej najmladšej dcére a pohladila ju po tvári. Ona to poriadne ani nevnímala, pretože mohla nechať oči na vlaku, ktorý zahúkal.


Za oknami vlaku vypukol chaos. Ľudia utekali z jednej strany na druhú, narýchlo sa lúčili a po chodbách sa už začali hromadiť skupinky, ktoré hľadali kupé. Čakala som, že si niekto prisadne ku mne, ale každý len nakukol a išiel ďalej. Zamračene som sledovala chodbu a keď sme sa pohli, konečne sa otvorili dvere. Dnu vpadla skupinka dievčat z nižšieho ročníka.


"Emh." Začalo jedno z nich. "Mohli by sme si k tebe prisadnúť?"


Pozrela som sa na chodbu a prikývla som. Zdá sa, že žiadny z mojich priateľov ma dneska nenašiel. Dievčatá si s radosťou posadali a začali sa baviť medzi sebou. Prestala som ich vnímať. A cestu do Rokfortu som prespala.
Ako náhle som vystúpila z vlaku, niekto na mňa kričal. Obzrela som sa za tým známym hlasom a bolo mi hneď jasné, že to je jedno z dvojičiek. Keď som k nemu prišla, široko sa na mňa usmial.

"Kde si bola celý čas, Kelly?" opýtal sa ma Fred.

"Ja? Kde som bola ja?" Nechápala som. "Čakala som vás v kupé, ale vy ste neprišli."

"My sme teba čakali v kupé." Stál si za svojim môj priateľ.


"Fred, bola som na nástupišti, neboli ste tam, išla som do vlaku, sadla som si do voľného kupé a čakala som, kedy sa tam objavíte. No nešli ste ani okolo, tak som sedela s nejakými babami, potom som zaspala tak mi nehovor, že kde som bola ja." Zasyčala som na neho.

"A nevyspala si sa dobre?"


Prevrátila som očami. "Fred," začala som, ale nakoniec som si len povzdychla. "Kde máš Georgea a Leeho?"

"Išli nájsť nejaký kočiar, ale myslím si, že odišli do hradu s nejakými dievčatami." Povedal akoby nič a mne hneď v hlave napadol jeden rozhovor, ktorý sa uskutočnil pred dvomi rokmi a figurovala som tam. "Nájdeme si nejaký koč a pôjdeme, nie?"


Prikývla som. Skôr ako som sa mohla spamätať stál pri nás Oliver Wood a začal sa rozprávať s Fredom. Pred nami zastal koč. Nakukla som dnu a všimla som si, že v ňom sedí Cedric Diggory spolu s nejakými chalanmi.

"Ideme..?" ani som sa nemusela pýtať, chalani si tam nastúpili, no tým pádom pre mňa neostalo miesto. Vzdychla som si. Kočiar sa rozbehol i bez mňa a tak som si musela nájsť iný. Našla som jeden a v ňom bol iba jeden človek a to ten neznámy z nástupišťa. Bez toho aby som sa opýtala som si sadla oproti nemu. Zamračil sa na mňa.

"Čo ak na niekoho čakám?" opýtal sa ma bez pozdravu.


"Tak si sa dočkal." Uškrnula som sa. "Môžeme vyraziť." Provokačne som na neho mrkla.

Mlčal. Obaja sme dlho mlčali, no nakoniec som to nevydržala a musela som prehovoriť. "Neviem, teda čakáme na niekoho, alebo nie?"
On namiesto toho aby niečo povedal, len dal príkaz a my sme vyrazili do hradu. Bolo to celkom trápne ticho tak som ho prerušila. "Som Kelly Dawisová." Mlčal. "A ty si?"

Chvíľku akoby rozmýšľal či mi odpovie, ale nakoniec sa celkom pekne usmial a vystrel ruku: "Jeremy Stretton."


"Z bystrohlavu?" opýtala som sa konverzačne.

"No nie si ty náhodou z Chrabromilu?" opýtal sa ma uštipačne. Ostala som radšej mlčať a on sa len uškrnul. Jeremy Stretton. Čo mi to meno len hovorí? Imaginárne som mávla rukou a pozrela som sa radšej von oknom. Začalo pršať a kým sme prišli k hradu, tak pršalo, že len čo som prebehla do Vstupnej haly, už som bola mokrá. Jeremy vyzeral rovnako ako ja. Skôr ako som vytiahla prútik, už som bola suchá. Pozrela som sa na svojho nevrlého spolužiaka.


"Ďakujem," zamrmlala som.


"To mi vrátiš." Uškrnul sa a už vstupoval do Veľkej siene. Nasledovala som ho a prisadla som si k svojim kamarátom.


"Hej, Kelly." Zakričal na mňa George. "Kde si bola?"


"Tam kde ma nechal Fred." Otočila som sa na jeho brata. Ten sa nevinne usmial.


"Prepáč mi to Kelly, ale Oliver ma stiahol do kočiaru a než som sa stihol nazdať, už sme boli pred hradom." Nadvihla som obočie.


"Dobre." Len som povedala. Otočila som sa na Bystrohlavský stôl a vyhľadala som Jeremyho Strettona. "Našla som si iný koč." A v tom vyhľadal môj pohľad aj on.

Nasledujúce dni panovalo nejaké dusno medzi mnou, Fredom a Georgom. Trošku som tomu dopomohla sama, keď som im povedala, že som do hradu cestovala s Jeremym a ich rozhorčenie mi dopomohlo si spomenúť skade sa mi zdal známy. Metlobal.


Jedno ráno som išla do knižnici a sprevádzal ma George. Nebolo o len také obyčajné ráno, pretože toto ráno mali chalani tréning. Prvý tohto roku.


"Musíš chápať, že je pre nás metlobal veľmi dôležitý. Tak ako pre teba Charlie." Vysvetľoval mi. Začervenala som sa. "Inak, mám ťa pozdraviť od neho."


"Čo? Písal ti? Kedy? Ako? Čo robí? Ako sa má?" vysypala som na neho otázky. On sa zasmial.

"Počkaj si, kým aj tebe napíše." Odpovedal a zamával rukou na znak, že odchádza. Chytila som ho za ruku a stiahla do výklenku.


"On mi napíše?" pozrela som sa na neho s veľkými očami. Najprv sa zdal prekvapený, ale nakoniec sa pomaly uškrnul.


"Niekto tu je zvedavý." Oprel sa o studenú stenu. "Čo si myslíš, že mi písal?"


"George," začala som výhražne a urobila som krok k nemu, no na moje nešťastie som zakopla o nerovnosť podlahy a keby bol ďalej odo mňa asi by som spadla na zem. Takto som narazila rukami o stenu a telom som sa oprela o to Georgove.


"Si strašná nešika," šepol mi do ucha. Rukami som sa zaprela a vážne som sa na neho pozrela.


"Je to tvoja chyba," zamračene som si ho prezrela. "Keby si mi," začala som, ale George sa začal ku mne tvárou približovať tak som stíchla, čakala som čo bude. Keď bol už úplne blízko a vážne sa mi pozeral do očí, vyrušil nás hlas.


"George máme tréning. Teraz. Okamžite." Narazili sme do seba hlavami. Pozreli sme sa na pôvodcu hlasu. Zamračene som si premerala Olivera Wooda.
"Už idem, Oliver." Rýchlo sa okolo mňa prešmykol. Oliver na mňa nepriateľsky pozrel a bez ďalších rečí sa vyparil.
"Prisadnem si." Oznámil mi hlas Olivera Wooda a hneď nato si odťahoval stoličku. Posadil sa a vytiahol z tašky nejaký časopis.

Nechápavo som sa na neho pozrela.


"Čo si želáš?" opýtala som sa ho hneď na rovinu.


Pozrel na mňa a cmukol. "Je mi jedno čo sa medzi vami dialo, ale mala by si vedieť, že si neželám aby sa to dostalo do metlobalu."


Nadvihla som obočie. "Ako to myslíš?"

"Dobre vieš," začal s nádychom zlosti. "Dneska pred knižnicou, tesne predtým ako ste sa išli bozkávať."

"Čože?" zhúkla som až na mňa knihovníčka zasyčala. Nevinne som sa na ňu usmiala a neveriacky a aj zhrozene som sa pozrela na Olivera. "Ja som sa s Georgeom nešla bozkávať. Zakopla som a Charlie, list. Vieš, no.. proste som sa s ním nešla bozkávať."


Pozrel sa na mňa akoby som ho nepresvedčila. "Dobre viem o čo ti idem. Došlo mi to hneď ako som ťa videl s tým Strettonom. Chceš poštvať dvojičky aby vyhral v najbližšom zápase Bystrohlav!"

Otvorila som ústa dokorán. "To nemyslíš vážne." Neveriacky som sa na neho pozrela. "Ja som do začiatku roka ani nevedela, že nejaký Stretton existuje. Ani metlobal a ani on ma nezaujímajú."


V hlave mi preblesla spomienka na leto, keď sme stretli Olivera v Šikmej uličke a spomenula som si aj na to, ako som si pomyslela, že je na zožratie. Musím sa opraviť, pretože na zožratie naozaj nie je.


"Nechápem ako to môžeš povedať!" zasyčal na mňa. "Metlobal je najlepšia hra aká môže byť. Nechápeš.." a takto pokračoval minimálne osem minút, keď som ho stopla.


"Možno si to nepochopil, ale ja metlobal nemusím a ak chceš vedieť tak-" začala som s hnevom v hlase, ale on ma prerušil.

"Vysvetlím ti to. Neboj sa, pochopíš prečo je metlobal dôležitý." Akoby mávnutím prútika sa mu zmenila nálada. Chytil ma za ruku a pevne sa mi pozrel do očí. A začal. Hovoril tak naliehavo a doslova náruživo, že som najprv naňho hľadela ako na zombíka a potom som pomaly vytiahla ruku spod jeho ruky a pohľad som vrátila do knihy. Vnímala som ho, ale väčšiu pozornosť som venovala učeniu. Ach, aké sa zdalo zaujímavé.

"Kam ideš?" zastavil ma Oliver v štvrtok, podvečer. Presne päť dní po tom, čo mi vysvetľoval pravidlá metlobalu. V ten večer som ho musela stopnúť, pretože som už nemohla počúvať nič o metlobale a stále nechápem prečo mi to hovoril.


"Do knižnice." Len som mu oznámila.


Usmial sa. "Super, tak to ti môžem vysvetliť ako vznikol metlobal."


"Prečo?" neochotne som sa ho opýtala.


"Je dôležité aby si poznala všetky aspekty metlobalu, iba tak ho môžeš začať milovať." Jednoducho povedal. Pokynul mi aby som pokračovala v chôdzi. "Chcem aby si vedela prečo je to pre nás dôležité, pretože iba tak môžeš chápať, prečo nemôžeš rozvracať tým."

"Nechcem." Jednoducho som povedala, pričom som zastala uprostred chodby. "Nechcem vedieť nič o metlobale. To, že mi o tom budeš hovoriť, ešte neznamená, že ho budem milovať. A žiaden tým nerozvraciam. Proste to bola náhoda."

"Kelly," jemne ma chytil za plece. "Musíš chápať, že je naozaj dôležité aby si pochopila čo je metlobal."

"Ale ja o to nemám záujem."

"Máš smolu. Dal som si za úlohu ti to vysvetliť."

"Prečo si taký neoblomný?"

Mlčal. A neviem dokedy by mlčal, keď sa u nás zastavili Fred a George.

"Čo stvárate?" opýtal sa George so širokým úsmevom.

Mlčali sme.

"Tak?" spýtal sa podozrivo Fred.

"Idem do knižnice," povedali sme súčasne s Oliverom.

"Totiž Oliver sa ma snaží presvedčiť prečo je metlobal dôležitý." Vysvetlila som s povzdychom. Videla som, že to chalanov pobavilo.

"Tak poďme na to." S úškrnom povedal Fred a vybral sa do knižnici. Nič iné nám neostávalo než ho nasledovať.

Ako som si myslela, tak chalani tam neostali dlho. Uškrnuli sa na mňa a vypadli už po piatych minútach. A Oliver rozprával, rozprával a rozprával. Snažila som sa mu venovať čo najmenej pozornosti, doslova vytesať jeho hlas z mojej hlasy, ale proste to nešlo. Bolo to mučenie.

"Možno sa ti to nebude zdať ako správna vec, ale musíš mi veriť." Jednoducho sa na mňa usmieval Fred a pohľadom sa ma snažil presvedčiť, že je to správne.

"Nemyslím si, že je to práve najlepší nápad." Pokrčila som trochu pochybovačne obočím.

"Je to skvelý nápad, Kelly." Chytil ma za ruku George. "Stretneš sa s ním náhodne na chodbe, spýtaš sa ho ako sa má a potom proste naňho kýchneš. Skôr než si to uvedomíš, dáme ti elixír a oni prehrajú." Vložil mi do rúk malý flakoník s exlírom.

"Je to podvod." Konštatovala som. Pokrútila som záporne hlavou. "To ja neurobím."

"Prečo?"

"Pretože je to podvod a vy to dobre viete." S tým som im vrátila elixír a odišla som.

Pochopila som, prečo si zo mňa Fred a George robili srandu. Oliver Wood je naozaj fanatik do metlobalu. Raz, dvakrát a dokonca niekedy až trikrát do týždňa, vždy keď som išla do knižnice, ma Oliver odprevádzal, a hovoril mi niečo fascinujúce o metlobale. Po mesiaci som si zvykla to ignorovať. Prosto som vypla a sústredila som sa na knihy.

Približne po troch mesiacoch, v ten týždeň čo napadol prvý sneh, som znovu išla do knižnici, keď po dvoch hodinách prišiel Oliver. Sadol si, nezvyčajne potichu, pozdravil ma a vytiahol si knihu a pergamen. Zdvihla som trochu nechápavo hlavu.

"Dneska nebude nič o metlobale?" opýtala som sa trochu nechápavo.

"Musím sa učiť." Len povedal. Nechápavo som prikývla a vrátila som sa späť k svojmu učeniu.

Dve hodiny potom som si oddýchla. Eseje napísané, text poctivo naučený. Sledovala som Olivera ako si píše esej na premeňovanie. Písal rýchlo akoby ruka nestihla pochod myšlienok. Mračil sa pri písaní a hrýzol si spodnú peru.

Je to dávno čo som niekoho pozorovala pri písaní úloh a to ticho, veľmi nezvyčajne. Vychutnávala som si len škrabanie brka a rozmýšľala som prečo tu je Oliver, keď mi Fred vravel, že majú dnes tréning. Môj pohľad nasmeroval na hodiny. Pol jedenástej. Zhrozila som sa. Ako je možné, že nás knihovnička nevyhodila?

Oliver dopísal a hlasno si povzdychol. Zaťal ruky do pästí a potom si pošúchal unavené oči. "Snáď to bude dobre." Pozrel na mňa a ostýchavo sa usmial.

"Už som si myslela, že sa nikdy neučíš." Začala som si baliť veci do tašky a môj spoločník ma nasledoval. Potichu sme vyšli z knižnice a čo najrýchlejšie, ale čo aj najtichšie sme sa dopravili do klubovne. Skôr ako sme sa, ale rozlúčili, Oliver sa na mňa vážne pozrel.

"Čo keby sme v štvrtok skočili do Rokwillu?"

"Vo štvrtok?"

"Áno. Môžeme sa len tak prejsť alebo ísť do Deravého kotlíka." Navrhol.

"Ale prečo vo štvrtok?"

Oliver sa zatváril trochu rozpačito. "V piatok je posledná možnosť sa pripraviť na zápas, sobota je zápas a človek nikdy nevie čo sa cezeň stane, no a nedeľa - neviem, proste je nedeľa."

Zahryzla som si do pery. "Dobre, tak v štvrtok." Usmiala som sa a rýchlo sa s ním rozlúčila. Naozaj mám schôdzku s Oliverom Woodom?

Štvrtok prišiel ako voda. Bolo sedem hodín večer, keď som sa oblečená vybrala do klubovne, no skôr ako som sa tam dostala, stretla som Angelinu.

"Kamže ideš takto vyparádená?" Necítila som sa nejako extra krásna, ale pravda je, že som sa trochu upravila, predsa len pôjdeme do
Rokwillu.

Chvíľu som váhala čo povedať, ale nakoniec som len načrtla. "Idem s Oliverom. Von."

Angelina vyzerala trochu zarazene. "Von?"

Mykla som plecami. "Asi potrebuje trochu zmeny. Predsa len knižnica je knižnica a aj to sa omrzí."

Sekundu sa na mňa zarazene pozerala, ale nakoniec naoko prikývla, že chápe. Ani ja sama som tomu celkom nerozumela. Bola som zvedavá čo tento večer prinesie.

V klubovni už na mňa čakal Oliver.

Keď som vošla do klubovne a zbadala som Olivera, nezdalo sa mi, žeby bol iný, ale keď sme kráčali do Rokwillu, všimla som si nepatrne zmeny. Napríklad, že dneska použil inú voňavku ako zvyčajne. Cestou sme sa veľmi nerozprávali, iba kde tam sme utrúsili nejakú poznámku, čo bolo celkom trápne. U troch metiel sme sa nejako rozhovorili. O všetkom možnom, od najobľúbenejšej farby až k športu.

Tam sme sa zasekli. Samozrejme. Ja som bezmyšlienkovito povedala, že milujem futbal, on jasné, že metlobal.

"Nechápem ako sa ti môže páčiť niečo tak primitívne ako je futbal." Krútil hlavou. Nadvihla som obočie.

"Metlobal je vlastné taký futbal, len sa hrá na metle, tým pádom aj vo vzduchu."


"Možno," povedal, pričom ale krútil hlavou v zápornom geste. Radšej som rýchlo prešla do inej témy, určite by to neskončilo dobre.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Tinů Tinů | 6. října 2016 v 0:31 | Reagovat

Super !!! :) Chcelo by to pokračko :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

Toto je nekomerční web, ktorý nie je viazaní na J. K. Rowling
alebo spoločnosť Warner Bros.
Všetke postavy a základný príbeh patrí J. K. Rowling, S. Meyer,
Kishimoto Masash, prípadne iným autorom.
Na všetky príbehy, články a grafiku se vztahuje autorský zákon.
Nie je dovolené je šíriť ďalej bez povolenia autora.
Zodpovednosť za obsah článku nesie autorka blogu,
prípadne spoluautorka, či autorka článkov,ktoré nenapísala autorka blogu.
© Jeffa ; 2010-2015