00. Prológ

7. září 2015 v 13:05 | Jeffa |  Malá víla
Malá víla
Prológ

"Amália, Amália zatancuj nám!" skríkol môj spolužiak a vyceril na mňa štrbavé zuby. "Nehanbi sa a popleť nám mysle, Amália, svojim tancom víly!"


Tieto slová sa mi v mysli vynárali pri pohľade do zrkadla. I keď to bolo už veľmi dávno, moje telo sa zmenilo, stále v sebe vidím sedem ročné dievčatko, ktoré sa mračí na spolužiakov, ktorý sa na mňa dívali dvojakým spôsobom. Prvý spôsob bol obdivný a ja sama som sa cítila úžasné, cenne a jedinečne ako mi matka od narodenia vtĺkala do hlavy, že som. Ten druhý spôsob nebol lichotivý. Uvádzal ma do rozpakov a smútku. Poväčšine sa na mňa tak pozerali dievčatá, tvárili sa, že som im niečo ukradla, robili mi napriek a zosmiešňovali ma. Keďže sme boli ešte malý, často sa k týmto posmeškom pridávali i tie osoby, ktoré ma predtým obdivovali.


Keď som mala desať rokov a chodila som už pár rokov do školy, všetci ma nenávideli. Hovorili o mne, že som čudná, ponižovali ma a nazývali ma vílou. Slovo, ktoré som predtým brala ako lichôtku, začala som nenávidieť. "Amália zatancuj nám ako to len víla vie!"
Nenávidím svoje meno. Meno akoby patrilo rusalke. I môj výzor k tomu neprispieva. Husté blond vlasy, ktoré sa vo veľkých vlnách vlnia na pleciach a modré oči, ktoré sú výraznejšie než je zdravé. Útla a nízka postava, bledá pleť a pár bledých pieh na nose.


Neviem si ani predstaviť prečo mi rodičia dali také meno, nikdy som sa ich to nepýtala. Bála som sa odpovede. Moji spolužiaci mali v niečom pravdu - som iná. Nie som len obyčajný človek s výzorom víly, a nie, nie som ani víla. Po matke som čarodejnica. A už päť rokov chodím do školy, ktorá je určená iba pre nás. Červená víla - aj také meno som už vlastnila a vďaka tomu, že som chrabromilčanka - som odvážna a bojovná - osoba, ktorá mi tak povedala skončila s monoklom pod okom a stala sa mojím najväčším nepriateľom. Čo som vtedy nevedela, bol fakt, že po smrti môjho muklovského otca sa stane človekom, ktorý ma podrží v ťažkých časoch.
Držím jeho fotku. Úsmev, smiech z nej vyžaruje. Na túto fotku si veľmi dobre spomínam. Bolo to ešte z čias, kedy svet bol gombička - nemala som žiadne problémy, spolužiaci sa mi nevysmievali kvôli menu a nemysleli si o mne, že som čudná. Sedím na lavičke a objíma ma starší muž v šedom obleku. V očiach mu hrali iskričky a úsmev, ktorý venoval kamere prezrádzal iba málo.


Zavriem oči, smútok mi naplnil vnútro. Slzy sa mi začali pomalý drať z oči. Zahladím sa na fotografiu a potom na seba v odraze zrkadla. Blond vlasy som si stiahla do vrkoča, ale gumička, ktorou som si ich pripevnila nedrží dobre tak hrozí, že sa každú chvíľu roztrhne. V modrých očiach sa mi nahromadili slzy a keď zaregistrujem aj zvyšok tela, slzy sa prelejú.


V myšlienkach sa mi vytvára otcova tvár, jeho štýl chôdze, reč tela i jeho vôňa. Spomienky sa vracajú, oslabujú ma. Vstanem a zo stolíka si zoberiem vreckovku, práve včas pretože sa na dvere ozve klopanie a po vyzvaní vojde Kayla. Chvíľu mi hladí do tváre a nakoniec prehovorí: "Už je čas ísť na cintorín."

Prikývnem, obujem si čierne lodičky a opatrne prejdem k nej. Skôr ako môžem bez slova prejsť okolo, chytí ma za ruku, otočí si ma tvárou k nej a šepne: "Naozaj ma to mrzí, Amália." Znovu len kývnem a ona ma pustí.
Keď vstúpim do haly, omráčene sledujem svoju matku ako sa objíma s neznámou ženou. Orieškové oči sa zahladia na mňa a mnou prejdú zimomriavky. Také známe, pomyslela som si.

Matkine tiché vzlyky a utešujúce slová od neznámej ženy sa mi ozývajú v hlave, keď až príliš známy hlas ma osloví. Otočím sa na Jamesa Pottera, ktorý sa na mňa neisto pozerá. Jeho slova "mrzí ma to", počujem len okrajovo, šok ktorý ma zasiahol pri pohľade na spolužiaka, pomaly odznieval.


"Čo tu robíš?" Počujem svoj hlas ako vyslovil tie slová. Čo mi Potter odpovedal vôbec neviem pretože od toho okamihu sa mi v hlase urobila bariéra, za ktorú som nikoho nepustila. Či mi slzy tiekli vôbec netuším. Ako prebiehal pohreb absolútne neviem. Čo som cítila...neviem. Viem iba, že som sa ráno zobudila, slnko mi svietilo do oči a zdalo sa mi, že je všetko v poriadku. Až neskôr som pochopila, že je to len klam spôsobený opantaním mysle lektvarom. Otec mi umrel a časť srdca spolu s ním.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

Toto je nekomerční web, ktorý nie je viazaní na J. K. Rowling
alebo spoločnosť Warner Bros.
Všetke postavy a základný príbeh patrí J. K. Rowling, S. Meyer,
Kishimoto Masash, prípadne iným autorom.
Na všetky príbehy, články a grafiku se vztahuje autorský zákon.
Nie je dovolené je šíriť ďalej bez povolenia autora.
Zodpovednosť za obsah článku nesie autorka blogu,
prípadne spoluautorka, či autorka článkov,ktoré nenapísala autorka blogu.
© Jeffa ; 2010-2015