Ako sama o sebe žijem, som absolútne živá, ale nie som doma. Alebo lepšie povedané - posledné tri, či štyri týždne som na nete iba v škole cez wifi na mobile, alebo na dátach taktiež na mobile. Pokazilo sa mi auto a tak som sa rozhodla ísť ku starkej /o.k. ešte je tu tá vec, že v tej dedine býva aj Roman/. Chorá som asi akým štýlom, že dva týždne som chorá, týždeň v pohode a teraz zase soplím, kašlem, som malatná. Bieda. Ešte k tomu, nedávno som celkom dosť bola doma, ale nepísala som lebo som si nejako za tých pár hodín doma, čo som bola doma, tak som si aj pokazila počítač. Teraz som na notebooku, ktorý pomaly zlyháva a ani maturitné témy som si tu nemohla vypracovať. Úplne mi z toho už je*e.
A nie, nepíšem. Síce som našla jeden celkom dobrý projekt, do ktorého by som sa celkom i zapojila, ale keďže zajtra idem ku starkej a nebudem mať ani noťas, tak neviem či budem písať. K tomu sa budem učiť na marketing a ekonomiku (osem tém!), venovať sa Romanovy a čítať Sklenený vrch od A. Bednára - povinné čítanie do školy. I keď pochybujem, že si na to nájdem čas, pretože ani na Päťdesiat odtieňov temnoty som si poriadne nevedela nájsť čas. Fakt som nejaká rozlietaná. Divné!
Ani neviem čo by som ešte napísala. Konečne som sa donútila vám aspoň toto napísať, pretože aj keď som mala otvorený nový článok, stále som nevedela ani ako začať. Teraz to ide celkom plynulo. Celkom som unavená z tohto životného štýlu, ale celkom šťastná, spokojná.
Dobre, takže sa na mňa nehnevajte, ale neplánujem sem nič zatiaľ pridávať (a vždy keď niečo takéto napíšem tak sa tu objaví do pár dní nový článok - zákon schváľnosti; je čas - nie je energia). Zdar ;)
Jeffa
